Mystérium túžby

Autor: Lucia Petríková | 27.2.2016 o 17:35 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  69x

Obraz nekonečnej mysterióznej existencie túžby, ktorá sa zrodí neočakávane a prekope dušu človeka od úplných základov.

V hlave človeka sa zrodila nepredvídateľná, no istým spôsobom naplňujúca idea. Podvedomie vysielalo nenápadný impulz a nabádalo ho k tomu, aby si vyskúšal, aké je to skákať z útesu do mora. Nikdy ho to vyslovene nelákalo, no more v ňom vyvolávalo nepopierateľný pocit spokojnosti. Hladina lahodiac pôsobila na zmysli. Miloval pocit, keď sa prechádzal po brehu a nekončené vlny mu narážali na členky nôh, keď sa plavil a ono ho jemne vznášalo. Vždy malo v jeho živote istú hodnotu, no teraz táto hodnota akosi prevyšovala hranicu obyčajnosti. Lákalo ho aj to, čo sa skrýva pod hladinou, nikdy to presne nevedel, snažil sa nazrieť, ale vždy len na chvíľu - nevenoval tomu väčšiu pozornosť.

Skákanie z útesu, bolo preňho napínavé, vzrušujúce, plné nepoznania, no zároveň niečo, čo by nemal, pretože v danej oblasti bolo skákanie zo skál priamo do mora zakázané. Nebolo to síce nikde napísané, nikde nejestvovala žiadna verejná tabuľa, ale ľudia o tom vraveli, i keď nevedeli, čo presne môže nastať, ak niekoho pri takejto činnosti prichytia. Nemuselo to byť ani vyslovene nebezpečné, no v jednoduchosti povery a myšlienky, ktoré existovali boli jasné. Možno by ho odsúdili a človek by tak nabral pocit, že už nie je jedným z nich, už nepatrí medzi tých ľudí, medzi ľudí, ktorí žili v tom malom mestečku a spoločne tam nažívali. A to mestečko mal veľmi rád, skladalo sa z rôznych častí. Boli tam rôzni ľudia, stavby, príroda a nenahraditeľnou súčasťou práve – more, ktoré mali radi všetci, no niekedy radosť prekrýval hnev, keď more vrhalo neláskavé vlny pozdĺž pobrežia.

Jedného dňa prechádzal po brehu, uvažoval nad svojím životom, nad mestečkom, nad inými mestami, nad svetom, láskami, priateľmi - myšlienky vyslovoval nahlas, akoby mu more malo odpovedať. Táto prechádzka bola dlhšia ako ostatné, človek sa dostal až k vyššie položenému skalnatému miestu. Začalo sa stmievať. Neprestajne rozmýšľal, no sily ho už opúšťali a on sa stále niekde podvedome pohrával s myšlienkou skočiť. Teraz by to bolo bezpečné, všetci ľudia boli vo svojich príbytkoch, ďaleko od mora a len tento človek tam už sedel, sám so svojimi svojimi snami a nahlas vyslovoval slová, samé nezmyslené frázy, prechádzajúc z jednej témy na druhú a v hĺbke uvažoval, či vyskúša to, čo ho tak vábilo. Teraz už nesedel, teraz už stál odhodlaný skočiť a more ho s „úsmevom“ vítalo. Nebolo to vysoko, nemal sa čoho báť.  Letný večer, more bolo príjemné a teplé a lákavé...a tak v istú sekundu len skočil. Rozprestrel ruky ako vták, voľne a nespútane, letel, padal stále nižšie a nižšie, na chvíľu aj zabudol na myšlienky, ktoré ho od toho činu odhovárali, no v okamihu ako sa ocitol pod vodnou hladinou, sa všetky tieto všeobecné pravdy vrátili do jeho podvedomia. Padal - to ľahké telíčko búralo všetky morské zábrany. Na chvíľu pocítil silu tohto živlu. Bolo to iné ako, keď sa len prizeral. Teraz skutočne mohol vycítiť, čo more znamená. Blížil sa ku dnu, oči mal pevne stisnuté, vedel, že už nie je ďaleko od dna. Uvedomil si, že si splnil to, na čo si jedného dňa pomyslel a bol rád. Páčilo sa mu tam. Aspoň v tú sekundu. Chcel nájsť v mori svoju kvapku nádeje - nevedel presne akej, ale chcel, táto túžba sa nevynoriť a ostať navždy pod vodou, bádať a hľadať, bola príťažlivá. Netušil, čo ho čaká, až sa vráti späť. No vynoriť sa musel, pretože potreba kyslíka bola neúprosná. Každopádne tento človek ostal ešte viac zmätený ako bol predtým. Vedel len tri veci, že ho more lákalo stále viac, že to vôbec nebolo správne a že sklamal ľudí, ktorí žili v mestečku. Kráčal domov, rannými uličkami, premočený s dvomi bijúcimi sa stranami. Vedel, že ak príde domov včas nikto sa nič nedozvie, iba ak by more dokázalo rozprávať. A aj keby dokázalo, vedel, že by ho nikdy nesklamalo.

Nasledujúce dni trávil pri mori viac času, sedával a rozmýšľal, rozprával mu a načúval šum. Jeho šum poznal, vedel kedy je rozbúrené, kedy pokojné. Páčili sa mu tieto dni. Niekedy vzal loďku a vznášal sa, pozorujúc západ slnka inokedy východ. Jedného dňa, síce úplne nechcene, opäť sa ocitol kdesi vyššie na skalách s nohami visiacimi dole. Skočil. Opäť sa opakovali tie isté pocity. Tým, že niečo opakoval, mu to nedalo a myslel na to čím ďalej tým viac. Už aj ľudia v dedinke si  začali všímať, že tento človek trávi pri mori viac času ako obvykle, ale neboli proti, veď predsa každý má slobodnú vôľu. Všetko v živote tohto človeka bolo ako na hojdačke. Uvedomoval si, že porušuje pravidlá, ktoré boli tak zrejmé, no na druhej strane je to len človek so všetkými svojimi túžbami – niekedy nezmyselnými – veď koho už len môže baviť skákanie do mora, našli by sa síce takí ľudia, lebo tento druh „športu“ je pútavý, ale len málokto by z tohto mestečka ocenil a uvidel jeho pútavosť a vôbec, každý rešpektoval to, čo bolo dané a každý mal kopec iných záľub a starostí.

Človek veril, že niekedy môže lietať a následne padať zároveň, pocítiť úžasné pocity, vynoriť sa, byť premočený, uschnúť a pre jeho nepoučiteľnosť, zvedavosť, to skúsiť opäť celé odznova. Na ďalších dňoch nebolo nič nezvyčajné, prežíval s túžbou skákať a padať, lietať a zároveň so sklamaním zo samého seba. Vedel, že ak by sa vzdal svojich skokov mohlo by sa všetko napraviť. Tiež vedel, že každá ďalšia prechádzka po pobreží by ho miestami bolela. Prežíval dni, v podstate také isté ako boli tie predtým, no existovalo niečo, čo pri pohľade a spomenutí mora, ho niekde v hĺbke rozrušovalo a napĺňalo bezmocnosťou. A tá rástla zo dňa na deň.

A preto si položil otázky. Čo to je? A prečo sa to deje? Prečo sa človek nemôže vzdať tak jednoduchej túžby skákať z útesu? Bola táto túžba silnejšia ako všetky pravidlá mestečka? No tento človek vedel, že aj tak je všetko zbytočné, pretože morálne hodnoty, ktoré mal zaužívané boli úplne jasné, jeho priatelia, príroda a všetko, čo sa tam nachádzalo bolo v skutku silnejšie, ako prostá túžba skákať z útesu. No človek si stále kladie otázku, ako túto túžbu nechať? Je to ako, keď ochutnáte niečo dobré, pričom viete, že to jesť nemôžete, lebo mamička sa nahnevá, že ste zjedli niečo, čo nepatrilo tak celkom vám. Je to ako, keď odtrhnete kvietok od stonky. Človek ostal sedieť, hľadieť pred seba a rozmýšľať, či vôbec tento príbeh dobre napísal.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?